Medveď

14.04.2009 15:51

Počas výletu jedného krásneho jesenného obdobia mesiaca november roku 1994 som dostal informáciu, že na Štrbskom plese je možné vidieť živého medveďa. Vraj tam chodí pravidelne o 17:00 hod. Tak to bolo už aj na mňa priveľa. Vraj presne chodiaci medveď! Cha-cha-cha! Mal som do odchodu zubane asi hodinu času,tak som sa rozhodol vyskúšať pravdivosť tej fámy. S kamerou v ruksaku a nulovou vierou v možnosť uvidieť medveďa som sa vybral k liečebnému domu Helios, údajnému miestu pravidelného výskytu medveďa - ľudožrúta. Bolo pár minút pred 17 hodinou. Prešiel som sem a tam okolo Heliosu a medveďa pravdaže nikde. Čakám asi tak štvrť hodinku a - NIČ! Myslím si: "Ešteže mám bezpečne schovanú kameru. Inak som tu tým pár ľuďom za blázna." A tak sa sklamaný pomaly poberám k zubačke. No vtom sa to zrazu stalo! Z lesa sa vynoril majestátny maco! Zbadal ma a zastal. V duchu si nadávam do nevercov a ľutujem že nemám kameru poruke. Hlavou mi prebleskne myšlienka, že ktoviekedy sa mi naskytne príležitosť vidieť takýto úžasný obraz ešte raz. Ako v tranze zhadzujem kuksak z pleca a vyberám trasúcimi sa rukami už dobre zabalenú videokameru. Medveď ma neveriaco zo vzdialenosti necelých dvadsať krokov pozoruje. Môj pud sebazáchovy vôbec nefunguje! Namiesto úteku do bezpečia liečebného domu zapínam kameru a začínam natáčať. Medveď zatiaľ ešte stále neveriaco hľadí na toho blázna s čudom na pleci, ktorý miesto divokého behu so šialenými výkrikmi hrôzy pokojne stojí a čosi divného stvára. Po chvíli, vedomý si svojej medvedej dôstojnosti sa predsa len vyberá smerom ku mne. Ale to už ja prestávam vnímať situáciu. Sústredeným pohľadom do okulára kamery si za pomoci transfokátora rámujem obraz. Neuvedomujem si vzdialenosť medzi mnou a medveďom. Transfokátorom neustále upravujem kompozíciu pohybujúceho sa medveďa. Zrazu zisťujem že maco je až nebezpečne blízko. Ale ujsť už nie je kam. A tak sa iba mierne odstupujem mackovi z cesty pripravený na možný útok. Medveď sa však ako napotvoru otáča smerom ku mne. Jeho obrovský ňufák je len pár desiatok centimetrov od môjho stehna. Vystieram ruku a pokúšam sa jemne odtlačiť jeho mohutnú hlavu. Tá je však ako balvan. Nepohol by ňou asi ani buldozér. Cítim iba jeho poddajnú srsť. Pripadá mi neskutočne hebká. Ustupujem ešte o krok do kosodreviny a púšťam sa medvedieho rúna. Medveď ma ešte chvíľu oňucháva a vzápätí mi prestáva venovať pozornosť. Pomaly, cúvajúc od medveďa sa vzďaľujem do bezpečia. Začínam si uvedomovať zúfalé výkriky pacientov vyčapených v oknách Heliosu. Nechápem prečo tak ziapu. Až po chvíli mi dochádza čo som práve prežil. Ja som sa dotýkal medveďa!!!! Opätovne spúšťam kameru a vychutnávam si blízkosť kráľa našich lesov. To sa však už pripájajú ďaľší odvážlivci s fotoaparátmi a dobrotami čo mali práve poruke. Ten jabĺčko, hentamten rožok, ďaľší ktoviečo... A macko pochutnávajúc si na pohodených dobrotách ochotne pózuje .

Hoci som sa v živote stretol s medveďmi ešte viac krát, toto bol môj najbezprostrednejší a najinenzívnejší zážitok. Raz darmo. Som dieťa šťasteny. Alebo žeby anjel strážny?

(c) 2008 Paveliatko

Tvorba web stránok zdarmaWebnode