Zejmarskou roklinou na Geravy

Po viacdennom uplakanom počasí je na dnes vcelku priaznivá predpoveď a tak pokúšame šťastie dúfajúc v neobyčajný zážitok.
Za východisko na túru sme zvolili vari najznámejšie letné stredisko južnej časti Slovenského raja – Dedinky.

Cestou na Dedinky sa zastavujeme pri prameni Hrona.
Krásne upravený a udržiavaný areál v nás veľmi príjemne prekvapil.
Ticho, pohoda, krásna scenéria obhospodarovanej krajiny....
Žiaden ruch, žiadna komercia, žiadna ozrutná tabuľa veľkohubo hlásajúca z koho peňazí a v rámci akého programu to je postavené.
Miesto toho jednoduchý oznam v drevenom ráme.
Prameň Hrona.
Až mi to akosi nepasuje k obrazu dnešného Slovenska aké poznám ja.

Dedinky nás privítali drobným dažďom padajúcim z málo dobrého veštiacej oblohy.
Váhame čo spraviť.
Opatrne si ocmúľam ukazovák a radostne zisťujem že nie ja sladký.
Tak asi nie som z cukru.
Nemám sa čoho báť.
No pre istotu vyťahujem pršiplášť.
Čo keby náhodou predsa len....

Pomaly stúpame zjazdovkou na Biele Vody.
Počasie skúša naše odhodlanie a drobné mrholenie sa mení na celkom slušný dážď.
No my sme neoblomní. 
Však uvidíme kto z koho.

Na Bielej Vode nás pre zmenu vítajú hrejivé slnečné lúče. 
Vytešujeme sa zo slnkom osvietenej krajiny a obdivujeme čerstvo vykúpané pestrofarebné kvety plné obvyklého života. Ozajstná, nefalšovaná nádhera. 
Na autobusovej zastávke odkladáme protidažďové zvršky v naivnej predstave o trvácnosti slnečného počasia.

Pred vstupom do rokliny ďalšie potešujúce zistenie: nikto nie je doma.
Nuž popravde, ktože by už len v takomto nečase čakal na nejakého bláznivého turistu.
Neobsadená pokladňa nám síce šetrí peňaženku, ale na druhej strane jatrí dušu, že sme nechtiac niekoho okradli.
Utešujeme sa, že našich niekoľko neodvedených jurošíkov hádam len neprivedie kohosi na mizinu.
A tak si sľubujeme, že ak sa šťastlivo vrátime domov, dáme aspoň v rozhlase zahrať neprítomným vyberačom vstupného.

Pomaličky, z nohy na nohu začíname stúpať hore roklinou.
Tešíme sa z množstva vody v koryte potoka v nádeji na krásny zážitok z mohutnosti Nálepkových vodopádov.
Tajne dúfam, že vysoký vodný stav nám neznemožní prechod roklinou až na Geravy.
Pretože rebríky a stupačky v oblasti vodopádu sú až čertovsky blízko besniacej vode.
Podchvíľou sledujem stúpajúcu vodnú hladinu a po očku poškuľujem na okolité svahy, kde by sme sa v prípade potreby mohli vrtnúť.
Tak ako kedysi v Prosieckej doline, keď prudká letná búrka spôsobila vyliatie plošiny Svorad.
Asi tridsaťcentimetrová záplavová vlna valiaca sa trávnatým svahom plošiny narástla na začiatku rokliny na viac ako dva metre.
Neprajte si zažiť tú hrôzu čo nastala v rokline.
Ozlomkrky sa snažíte dostať  v prudkom svahu z dosahu stúpajúcej vody.
Keď to už vyššie nejde, iba čakáte čo sa bude diať.
A voda stále stúpa...
Už je po členky, ...po kolená, ...po pás, ...
Zúfalo sa držíte skalného výbežku, ktorý vás ako-tak chráni pred vodným prúdom.
Keď vám voda siaha po prsia začínate zvažovať svoje plavecké schopnosti....
No v besniacej vode rútiacej sa dolinou je šanca plávať viac ako mizivá.

Verím, že podobný scenár sa dnes nebude opakovať.
Že Zejmarská studňa je po dlhotrvajúcom suchu dostatočne prázdna na to, aby prijala všetky zrážky z posledných dní.

Už ani neviem po koľký krát prechádzame korytom potoka zo strany na stranu.
V topánkach mám močiar a tak sa ani nesnažím vyhľadávať vyvýšené skaly po ktorých by som prechádzal z brehu na breh.
Je mi jedno že sa brodím vo vode čo mi siaha do pol lýtok.
Je mi jedno že podchvíľou sa striedajú slnečné lúče s dažďovými kvapkami.
Starám sa, len aby som neutopil drahú videokameru.
Sústreďujem sa na ako-tak bezpečné miesta a hľadám zaujímavé filmové kompozície.
Treba využiť priaznivú konšteláciu.
Veď toľkúto vodu som ešte v tejto rokline nezažil.

A je to tu.
Nálepkove vodopády.
Najdivokejšia časť rokliny.
Meno nesú po Jánovi Nálepkovi, rodákovi zo Smižian a niekdajšom učiteľovi z Bielej Vody.
Ten položil svoj mladý život 16. novembra 1943 v boji proti fašizmu niekde pri ukrajinskej Ovruči.
Ktožhovie ako sa vodopády volali predtým.
Asi Zejmarské.

Mohutnosť vodopádu v nás prebúdza ozajstnú bázeň.
Obdivujeme výtvor matky prírody a hodnú chvíľu sa zdržujeme pri vodopáde.
Ako v extáze fotíme a filmujeme.
Veď takéto voľačo sa nevidí každý deň.
Ešte keby tak prestalo pršať....

Opatrne stúpame hore rebríkom.
Tu je rozvaha naozaj namieste.
Škoda by bola sa zrúbať do hučiacej vody.
S rozbitým kolenom a odretým nosom by sme neboli práve tí naj inn - ovatejší herci.

Šťastlivo zdolávame aj posledné stupačky a príroda nás za námahu a vytrvalosť odmieňa krásnou vyhliadkou na slnkom zaliatu dolinu.
Po namáhavom výstupe si vychutnávame zaslúžený odpočinok.
Niečo prehryznúť, zapiť, trošku jazyk postrapkať.
Vieme, že najdivokejšia časť výletu je za nami a nás čaká už iba nenáročná prechádzka poetickými zákutiami okolia Zejmarskej studne na Geravy.

Žblnkot vody vystriedalo šumenie lesa a spev vtákov.
V sprievode hrejivého slniečka sa blížime ku Geravám.
Z diaľky k nám čoraz intenzívnejšie dolieha zvuk reprodukovanej hudby.
Žeby sa niekto pokúšal o zmenu vtáčieho repertoáru?
Na Geravách dosahuje hudba intenzity, ktorá je už nepríjemná.
Po kratučkom oddychu radšej rýchlo prášime späť do doliny.
Na takúto zvukovú kulisu v centre národnej prírodnej rezervácie naozaj nie sme zvedaví.

Cestou domov sa ešte zastavujeme na miestach s vyhliadkou na scenérie okolitej krajiny
pomaly sa chystajúcej na nočný odpočinok.

Obdivujeme výsledky usilovnej práce našich predkov pri stavbe železnice.
Technické skvosty v podobe umelých železničných stavieb si zastavenie určite zaslúžia.
Predstavujem si hrkotajúci vláčik lenivo sa plaziaci krajinou.
Počujem pravidelný rytmus jeho kolies prechádzajúcich spojmi koľajníc.
Počujem občasné zapískanie rušňovej píšťaly ozývajúcej sa dolinou.
Všetko tu dýcha pokojom a harmóniou.
Doľahla na mňa Nostalgia.
Spomienky na vlastné zážitky z mladosti len tak ľahko nevymažeš z pamäte.
Pozerajúc na Chmarošský viadukt dumám, kde sa podel rozum a prozreteľnosť našich dedov a otcov.
Kde sa stala chyba že neodovzdali svoje posolstvo nasledovníkom...
Kedysi železničná trať s rušnou prevádzkou, čo dávala živobytie obciam v dolinách od Margecian
až po Banskú Bystricu je dnes už iba torzom bývalej slávy.
Kde sa podeli tie malé motoráčiky plné turistov, čo sa ako mravce vyrojili na staničkách vychýrených
stredísk cestovného ruchu?
Mlynky, Dedinky, Stratená, Dobšinská ľadová jaskyňa, Telgárt, Červená Skala.....
Kedysi romantické staničky s upravenými priestranstvami a kvitnúcimi muškátmi sa dnes zmenili
na rozpadajúce sa ruiny.
Kedysi kraj s pulzujúcim plnohodnotným životom sa zmenil na geto apatie a beznádeje.
Prežalostný obraz Slovenska dnešných dní.

PS
V rozhlase sme nakoniec zahrať nedali.
Ale všetkým neprítomným vyberačom vstupného venujem aspoň toto videjko .
Ako malé bolestné za ušlú tržbu.